Christiane F.: My deti zo stanice ZOO


ĽUDIA, NEBERTE DROGY! NIKDY NIKOMU NEBERTE DROGY!

Naozaj im ich neberte… Oni si aj tak pôjdu zohnať ďalšie. Nesnažím sa byť vtipný. Je to sarkazmus. A bohužiaľ, je to skoro dosť veľmi asi možno aj určite často pravda. Kniha My deti zo stanice ZOO je toho príkladom. Kúpil som si ju, lebo raz večer som v TV videl film s rovnakým názvom. Ale len do polovice, lebo som musel ísť znova uspať syna. Vec upadla do zabudnutia. Po roku som názov filmu náhodou spozoroval medzi titulmi v jednom e-kníhkupectve a ako to vždy býva, kniha bola opäť lepšia ako film. Ba dokonca to, čo ma v knihe zaujalo najviac, sa do filmu nevtesnalo. Ale poďme už ku knihe My deti zo stanice ZOO samotnej.

Koniec dobrý, všetko…

Teraz si predstav, že na tvoje osemnáste narodeniny ti príde milión mariek. A keby ti to nestačilo, tak ti budú pravidelne chodiť ďalšie tantiémy… Ale čo už, keď dvojmesačné rozhovory s novinármi o tvojom pokazenom živote napokon predsa len niekto vydá knižne a trafí nerv spoločenského záujmu. Nasleduje elektrizácia nemeckej spoločnosti a z drogovej závislosti sa stáva téma číslo jeden. Vraj si túto knihu prečítalo 20 miliónov Nemcov. Potom nasledoval film a americké turné s filmom. Všetko je to krásne, len keby to stále nekazili tie drogy.

My deti zo stanice ZOO za to nemôžeme…

Príbeh sa začína s veľkým očakávaním. Máš šesť rokov a sťahuješ sa z vidieka do veľkého mesta, kde rodičia plánujú veľký biznis. Biznis sa však nekoná, všetko sa zosype a ty skončíš na okraji Berlína v betónovom sídlisku. Hrať sa ako na dedine sa tu nedá, lebo aj posledná zeleň zmizla pod betónom a detské ihriská sú viac na ozdobu ako na hranie. Rodina sa rozsýpa a hlavná hrdinka medzitým dosiahne dvanásť rokov. Prvá partia, prvé nočné flákania, prvé ochutnávky ľahkých drog. Horšie ako doma je to snáď už len v škole, a tak sa z partie stáva jediná šanca presadiť sa. Takto sa začína pád, ktorý si nik neuvedomuje a všetci žijú so sebaklamom, že to majú pod kontrolou. Je to príbeh detí, z ktorých sa v dvanástich až pätnástich rokoch stávajú závislí na heroíne. Ale stále to „majú“ pod kontrolou. Asi netreba, aby som ďalej spoileroval, akurát pre presnosť ešte uvediem, že príbeh sa odohráva v sedemdesiatych rokoch v Berlíne.

Kniha My deti zo stanice ZOO je písaná veľmi pútavo. Nie je to len jednostranné rozprávanie mladej Christiane, ale je prerušované vyjadreniami jej mamy, sociálnych pracovníkov, či polície. Tí všetci na správanie Christiane (a jej sídliskovej generácie) reagujú svojím pohľadom na danú vec a problematiku drogovej závislosti mládeže. To, že sa liečebne plnia a nájde sa aj pár inštitúcií, ktoré na tom zarobili, je tiež smutné. No aj keď sa ti podarí načas dostať z drog, celý okolitý svet ti dá pocítiť, že už nemáš šancu, aby z teba ešte niečo niekedy bolo.

Odporučiť?

Smutné a miestami drsné rozprávanie, ale veľmi sa oplatí prečítať si to. Najmä ak si rodič. Nedá mi nespomenúť, že v knihe sa spomína niekoľko otcov. Bohužiaľ, nie v dobrom svetle, ale skôr ako odstrašujúci príklad. O to zarážajúcejšie je, že presne v tomto čase vychádza v Nemecku aj kniha Nekonečný príbeh od Michaela Endeho, ktorá sa zakladá na túžbe Bastiana po otcovi (moja recenzia na knihu). Keby sa tieto knihy dostali do tohto príbehu, možno to nemuselo skončiť tak, ako to skončilo. Choď do toho a kúp si knihu My deti zo stanice ZOO. Bude ti prínosom.

 

Comments

comments

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

*