Fantázia 2014 – Antológia fantastických poviedok


Tak, a je to tu! V ruke držím malú knižočku Fantázia 2014 s pestrofarebným obalom, ktorá vznikla vďaka súťaži amatérskych poviedok Martinus Cena Fantázie 2014. Listujem si v nej a premýšľam, občas ju položím na stôl a snažím sa niečo napísať. Na monitore mi však bliká len jedna čierna čiarka. Po chvíľke sa pristihnem, ako hľadím niekde von oknom…

Áno, neviem, kde začať. Naozaj neviem. Ako prvé mi napadá, že tá obálka vyzerá dobre. Musím uznať, že sa vydarila. Jozef Danglár nesklamal. V hŕbe papierov a kníh, čo sa mi poflakujú po stole, priam kričí. Aj v kníhkupectve na mňa kričala už z diaľky.

A som opäť na začiatku. Premýšľam nahlas, ako to vlastne napíšem. Vonkajšok už som zvládol, patrilo by sa však niečo k obsahu. Veď predsa idem písať recenziu na knihu. Už som ich pár napísal (respektíve som sa snažil priblížiť k žánru recenzie), lebo tie knihy sa mi naozaj páčili. Dostali sa ku mne skrze referencie ľudí, o ktorých viem, že majú dobrý vkus na knihy. Autori spomínaných kníh sú svetovo známi a titul „spisovateľ“ im právom patril. Toto je však iné. Úplne iné.

Veď v tejto súťaži som súťažil aj ja. Reálne hrozilo, že v tomto zborníku Fantázia 2014 sa napokon môže ocitnúť aj moja poviedka a pán Danglár sa mohol inšpirovať práve mojou poviedkou, a nakresliť obálku podľa nej. Trochu absurdná predstava – písať recenziu sám na seba… Ako by som sa ohodnotil? Určite by som si pár vecí vytkol, to je pravda ( moju poviedku nájdeš tu tu a tu ). Napadá mi však jedna myšlienka, trochu temnejšia, jedna z tých, ktoré ma pochytili pri čítaní finálnych poviedok v internetovom hlasovaní: Čo by na ten môj výtvor povedali ľudia, keby som do finále postúpil ja? Veď som to písal ja! Môže to byť dobré?

Viem si predstaviť, že rovnakými pocitmi si prešli aj autori publikovaných poviedok v Antalógií fantastických poviedok Fantázia 2014. S radosťou a slávou sa zúčastniť verejného vyhlasovania finalistov v Martinuse na Obchodnej, zrazu byť verejne vystavený v najnavštevovanejšom denníku na Slovensku (www.kultura.sme.sk) Alebo sa v tom autori vyžívali? Neviem. Ešte som nemal takú osobnú skúsenosť, ale priznám sa… Chcel by som.

Poviedky

Možno, že sa vo mne objavilo aj trošku závisti, ale nemôžem povedať, že by poviedky v zborníku Fantázia 2014 boli horšie ako tá moja. Ba priam ma niektoré veľmi pozitívne zaujali, iné ma zas uviedli do reality. Podľa mňa tam ale boli aj také, ktoré by tam byť nemuseli. Jedna ma dokonca nahnevala. Bola napísaná zle. Veľmi zle. Vôbec negradovala. Napätie nikde. Normálne si však želám pokračovanie tejto poviedky. Chcem vedieť, ako by to pokračovalo ďalej. Ten koniec mi vŕta v hlave. Dostala ma myšlienka tej poviedky.

Pravý opak sa udial pri inej poviedke. Text bol napísaný celkom zručne, no príbeh sa ma ani len nedotkol. Ani veselé, ani smutné emócie, jednoducho nič. Avšak všetky zástupkyne nežnejšieho pohlavia v mojom okolí si danú poviedku pochvaľovali. Všetky za ňu hlasovali. Poviedku som síce nepochopil, čo je asi moja vina, ale druhej strane som si plne uvedomil, čo to znamená „získať si svoje publikum“. To sa autorke podarilo. A mne to otvorilo oči.

Spätne som si spomenul, ako ma na svojich blogoch hodnotili blogujúci porotcovia. Jeden mi dal jemný nadpriemer a vyčítal mi veľa chýb. Druhý poviedku pochválil a vyjadril sa, že je rád, že si to mohol prečítať. Skoro plný počet bodov. Ďalší dvaja neblogujúci porotcovia ma opäť poslali ku dnu (každý porotca hodnotil na stupnici od 0 do 10). Hold, taká je realita. Koľko ľudí, toľko chutí. Veď záber súťaže je fantastický. Horor, fantasy, sci-fi… Čiže, od Hitchcocka cez Tolkiena až po fanúšikov takého Asimova.

Podľa mňa bolo fajn, ako poskladali porotu (Hevier, Banášová, Lackovičová, Šlinská a Kolcun). Preto aj poviedky v zborníku nie sú na jedno kopyto. Celkovo ich je 12: 5 fantasy, 4 sci-fi a 3 hororové. Každý si tam nájde niečo, čo ho zaujme, rozčúli, a možno, ako mňa, aj poučí.

Pre začínajúceho autora, ktorý skúšal svoju prvú napísanú poviedočku poslať do súťaže, to bola výzva. Veď súťaž sa netají tým, že je amatérska, čiže, s touto charakteristikou sa stotožňujem.

Na začiatku, keď som na poslednú chvíľu posielal obálku do súťaže, ešte som netušil, čo všetko sa odohrá: od mája do novembra sledovať, ako sa formuje tento zborník. Každú poviedku porotcovia rozobrali na blogu minimálne dvakrát. A do súťaže sa prihlásilo 157 poviedok! Organizátori bolo dokonca ochotní sa verejne stretnúť s autormi a diskutovať o poviedkach. Jednoducho, takúto spätnú odozvu som ešte v žiadnej súťaži nevidel. Videokomentáre od známych osobností, ktorí prichádzajú s literatúrou do styku denno-denne… Dokonca, svojou mierne prehnanou aktivitou (priznám sa, že som trochu zaspamoval pár diskusií) som získal videokomentár k svojej poviedke. Čisté sci-fi pre mňa!

A presne o tomto je celá knižka Fantázia 2014. Je to zbierka a súhrn celej tejto súťaže. Obsahuje príbehy mnohých ľudí, ktorí sa nebáli a poslali svoju tvorbu. A dvanástim sa to podarilo. Ich diela natoľko zaujali, že ich takto verejne publikovali v tlačenej a e-podobe. V diskusiách sa na nich zosypalo veľa pochvaly, ale aj veľa kritiky. A tak je to asi správne. Žiadna pochvala ani kritika už ale nezmení to, že ich mená sú navždy zapísané v tejto zbierke fantastických poviedok. Dokonca, je tam aj moje meno. Síce úplne vzadu a malým písmom v tabuľke, ale je.

A teraz podrobnejšie

Viac nekonkrétny som už pri opise dvanástich poviedok zbierky Fantázia 2014 nemohol byť, takže to v tejto časti napravím. Vopred ťa varujem, že nie som žiaden študovaný kritik, ani človek, ktorý prečítal všetky knihy sveta. Všetky nasledujúce hodnotenia ber tak, akoby to písal bežný smrteľník, ktorý sa zaujíma o tento žáner literatúry, ktorý si v priemere každý týždeň kúpi jednu knihu. A ak čítaš môj blog, vieš, že si rád nechám poradiť pri výbere kníh.

Mačka a Motúzik

Anna Olejárová

Ako prvá poviedka v zbierke ťa privíta práve táto. A musím uznať, že na začiatok je to dobrá poviedka. Život Adama, ktorého intímna zóna zasahuje celý antikvariát, ma rýchlo zaujal. Človek ani netuší, s čím musí taký antikvariátik bojovať každý deň, aby si zachoval chladnú hlavu a čistý register trestov pri obsluhe potenciálnych kupcov. Párkrát som sa naozaj dobre zasmial. A akoby to nestačilo, ešte sa na neho lepí akási mačka.

Život je boj a v jeho prípade a prístupe k zákazníkom sa to potvrdzuje. Do tohto života nečakane zasiahne jedna malá postavička a začnú sa diať veci. Priznám sa, že som trošku tušil, ako to celé skončí, a tak to aj skončilo, ale spôsobom, ktorý som neočakával. Práve tým, že som tušil, kam to speje, vedel som sa lepšie dostať do príbehu a nájsť si vzťah k postavám. Živo si viem predstaviť túto poviedku sfilmovaná. Celé dielko malo myšlienku a pôsobilo na mňa veľmi uveriteľne.

Kontraktor

Richard Brenkuš

Ak máš niekde poruke pravítko, poprosím ťa, pohľadaj ho. Ak si ho už našiel, na čistý kancelársky papier A4 (na šírku) odmeraj 10 cm od hora na oboch krajoch. Potom tieto dva body spoj. Výsledná čiara by mala s horným okrajom papiera tvoriť rovnobežku. Ak je tomu tak, práve sa ti podarilo načrtnúť gradáciu napätia v tejto poviedke. Nekecám. Dej síce pekne odsýpa, ale napätie, gradácia a emócie jednoducho neupustia z priamky, čo je škoda.

Príbeh sa odohráva niekde v budúcnosti, kde ľudia žijú izolovane od vonkajšieho prostredia. Samozrejme, veľký špehujúci brat nemôže chýbať. Je to už síce dosť omieľaná tematika, ale autor ju poňal zaujímavým spôsobom. Úplný záver si ma získal, teda, ak za záver počítame posledných 5 viet. Rád by som vedel, čo sa dialo potom. A ak by autor niekedy napísal pokračovanie, určite by som si to prečítal, avšak pod podmienkou, že to už nebude poviedka, ale aspoň novela. Z textu dosť cítiť, že je to súčasť väčšieho literárneho žánru, a preto do dopadlo, ako to dopadlo. Áno, to je tá poviedka, čo ma nahnevala.

Temnovlasá Barbora

Lucia Lenická

Tak toto je presne ten druh poviedky, ktorý ma vôbec neláka. Donútil som sa to dočítať do konca, ale cez zuby.

Príbeh je umiestnený niekde v čase, keď sa v slovanskej kultúre udomácnilo kresťanstvo, ale pohanské tradície ešte frčali vo veľkom. Aj jazyk sa snaží byť trošku originálny. Hlavnej postave, Barbore, dosť často lietali motýle v bruchu a nôžky sa jej často rozchádzali. Ak ešte máš po ruke to pravítko, môžeš začať rysovať trojuholníky. Nasledujú výčitky svedomia a hotová telenovela. Ešte pribudnú čary a ďalšie postavy, ktoré z trojuholníka stvoria mnohouholník, a hotovo. V závere tej temnej mágie pribúda až priveľa. Ak si rysoval správne, na papieri by si už mal mať pentagram. V druhej polovici textu sa rozpadá dejová línia a postavy konajú trochu nelogicky, to sa však v telenovelách stáva.

Nočný spoj

Ján Stopiak

Naskočiť potajomky do autobusu s radostnou predstavou cesty zadarmo, lebo vás nik nevidel, nie je vždy výhra. V tomto prípade to však neznamenalo okamžitú smrť, ako pri pokuse kúpiť si ten lístok. Hold, nočné spoje majú svoje čaro.

Musím uznať, že daný príbeh mal spád. Uveril som mu a čakal som, ako sa hlavný hrdina vymotá z tohto ozajstného prúseru. No… Hrdina ako hrdina. Radšej ho nazveme „hlavná postava“. Dej ma pohltil asi až priveľmi. Čím viac sa blížil koniec, tým viac sa stupňovalo zapretie, s akým som čítal text písaný kurzívou. Pôsobil na mňa dosť rušivo. Až tak, že mi pokazil záver.

Prvé, čo mi napadlo po dočítaní, bol film Sincity z 2005, kde Bruce Willis vedie monológ vo svojom vnútri a popritom sa odohráva dej. Neviem, prečo sa mi poviedka spojila práve s týmto filmom, ale tá kurzíva mi vadila. Odhliadnuc od toho musím uznať, že po dlhšom čase to bol horor, ktorý ma naozaj chytil. Väčšinou vo mne horory vyvolávajú pocit nudy a znechutenia. Tu som mal miestami chuť pomôcť postavám a zakričať: Nieeeeee, nieeeeeee, tam nelez… RUUUUUUUUN!

Svedectvo Miliducha Grg-Neduživého vo veci konca Angálie

Adriana Markovičová

Tak a opäť tu máme poviedku typu, ktorá ma necháva chladným. Toto veruže nie je z mojej šálky kávy. Čo ešte dodať… Práca s textom je na vysokej úrovni, to musím uznať. Ale… Téma piatich pohlaví ma nezaujala. Je to typ poviedky, o ktorej hovorím – nájsť si svoje publikum.

Jožo Fero a záhada družstevného sadu

Marián Kubicsko

Máme rok 1986. Jednu osadu a družstvo s ovocným sadom. V tom ovocnom sade miznú obyvatelia z osady, a gadžov to nijak netrápi. Tak sa rozhodnú, že vec vyriešia po svojom. Neviem, či je cieľom poviedky humor, ale priznám sa, že mi to neprišlo veľmi smiešne. Popravde, nezasmial som sa ani raz.

Text obsahuje veľa reálií z prostredia družstva z čias komunizmu. Ale príbehu ani správaniu postáv som neuveril. Všetko mi prišlo silené. Takto napísaný príbeh jednoducho neprijímam. Celý záver aj s mimozemšťanmi vyznel až trápne a koniec s hlavným hrdinom sa akosi úplne stratil. A pritom ten nápad nebol zlý, len v takejto forme mu za seba dávam NIE.

Starostlivosť o magického živočícha v praxi

Simon Crabak

Po prečítaní prvej polovice poviedky som sa už chytal za hlavu. Čo je to za nudu? Neskutočne opisné. Dej z celej strany by sa zmestil do jedného súvetia. Jednoducho som z toho nemal dobrý pocit.

Podstata sa odohráva na súkromnom pozemku s jedným súkromným jazierkom, v ktorom rastie chránená burina, čo uberá kyslík rybám, ktoré chová súkromník. A akoby to nestačilo, ešte sa tam nasťahuje iný chránený živočích, ktorý už pojedá úplne všetko. A tak sa zbehnú ochranári, úradníci, súkromníci a ešte nejakí z mimovládky, a začína ťažká debata.

Niekde tu, za polovicou, to začína ožívať. Následne je až smiešne, ako sa odohráva dej. Respektíve, skôr ako dej sa odohráva ťažká debata. Byrokracia, práva, náhrada škody, zákony, povinnosti, vnútorné nariadenia… Chudák živočích. Tá druhá kratšia polovica textu zachránila celý dojem. Nápad je to dobrý, aj koniec sa mi veľmo páčil. Chránené živočíchy to naozaj nemajú ľahké. Túto poviedku si ale viem predstaviť aj bez fantastického prvku, ktorý z nej robí fantastický žáner. Až mám niekedy dojem, že tam bol pridaný, len aby sa mohol zúčastniť tejto súťaže. Bez nudného úvodu by to mohla byť zaujímavá rozhlasová inscenácia. Byrokratické absurdum by vyniklo.

Kamaráti

Marek Mittaš

Najlepšie na tejto poviedke je to, že je krátka. A tu by som asi aj skončil s pochvalami. Vôbec mi neprišla ako hororová, len ako sadistická a hnusná. A celkovo mám dojem smútku z toho, že sa to stáva. Ak by ten príbeh pokračoval a celá záležitosť by sa nejako vyšetrovala, možno by z toho mohol byť dobrý horor (alebo detektívka). Nezaškodil by taký psychologický rozbor našich kamarátov, keď im práve ide niekto po krku, analýza toho, ako by sa správali, respektíve, ako by niekoho odstránili. Aspoň by sa bolo o koho báť. Ale v prvom príbehu sa niet o koho báť, leda tak o seba, že natrafím na takýchto týpkov. Ale aj to je vlastne jedno, lebo v celej poviedke to ich obete už majú za sebou a celá brutalita sa odohráva len na mŕtvolách. Jedna polomŕtvola ešte mŕtva nie je, ale tej by už nepomohlo asi nič. Človek sa bojí o svoj život, pokiaľ oň nepríde. To, čo sa deje potom, je už pre mŕtveho klišé, pokiaľ nie je zombík.

Fialky

Barbora Vinczeová

Fialky. Zaujímavý názov poviedky. O to zaujímavejší, keď zistíte, že príbeh sa odohráva v budúcnosti, v nejakom post-apokalyptickom období. Všetko je sivé, bezfarebné, z denného svetla sa stala len spomienka.

Príbeh malej trojčlennej rodinky je celkom pútavý, ale deravý. Má jednu chybu – extrémne množstvo nedostatkov v opise prostredia. Priznám sa, že mám radšej skôr hard sci-fi – na lodiach prídu ufóni, potom bude boj, potom príde hrdina a postrieľa ufónov. Jednoducho, dejová línia ako sa patrí. (V tejto poviedke nie sú ufóni, to bolo len na prirovnanie). Tu má pred dejom prednosť vnútorný svet postáv. Je to psychologická poviedka. Úprimne, často som nevedel, čo z toho je nevypovedaný hlas, a čo realita.

Rozhovory o farbách som akosi nevedel prijať. Čo sa tých farieb týka, bol to veľký kameň úrazu, a k tomu sa ešte pridá fungovanie sveta po katastrofe, ktoré neprijme asi väčšina ľudí, ktorí obľubujú tento žáner.

V závere autorka pritlačí na city, čo sa jej, musím uznať, darí. Vyobrazenie stresujúcej a zúfalo depresívnej atmosféry zvláda brilantne. Ale so stúpajúcim napätím v atmosfére sa logika príbehu drobí a drobí. Samotný koniec je pre mňa neuveriteľný. Logika a fyzika tam dostane poriadne zaucho.

Nakoniec spomeniem, že téma poviedky ma zaujala ešte z jedného dôvodu: ten príbeh a prostredie sa totiž dalo umiestniť do poviedky, ktorú som do súťaže poslal ja. V podstate mohlo ísť o dve na sebe nezávislé poviedky z daného prostredia.

Deň, keď piatok trinásteho skončil

Ján Franko

Víťazná poviedka súťaže Martinus Cena Fantázie 2014. V podstate sa jedná o odľahčené fantasy dielko z približne súčasnej doby v nejakom neznámom meste.

Príbeh je ľahký. Atmosféra takisto. Rozhovory a konanie postáv je tiež ľahké, nezachádza do hĺbky. Témou sa stal piatok trinásteho, keď sa v sirotinci deje akási temná záhadná vec. Takže, máme tu ten sirotinec, veľkého kocúra, jedno malinké bábätko, postaršiu šesťdesiatničku, a ešte pár ľudí, ktorí sa po ceste zamotajú do príbehu. A čírou náhodou sa prostredníctvom ďalších čírych náhod len náhodou dostávame k dosť zaujímavému koncu, kde sa snáď tá najväčšia náhoda vysvieti a žiari.

Celkový dojem bol z mojej strany taktiež taký… ľahší. V určitom momente som príbeh začal chápať skôr ako paródiu a smial som sa na konaní postáv a na deji, čo nasledoval. Asi to nebol zámer, ale u mňa to vyvolalo taký efekt. Pobavil som sa a spomínam na to s úsmevom. Za jednou vecou mi však stále visí veľký otáznik: poviedka sa začína pred polnocou a niečo sa stane presne o polnoci. Následne príbeh končí asi v ten istý večer, a opäť sa niečo stane – predpokladám, že o tej istej polnoci. Časová os mi bola trochu nejasná, spolu s pár ďalšími nezrovnalosťami, ale tie majú už viac-menej kozmetický charakter. Osobne dielko hodnotím ako poviedku dobrú na ľahké pobavenie.

Oakville

Dominika Polakovičová

Ďalší textík, ktorý sa vymyká môjmu záberu. Máme tu dvoch mladých študentov, ktorí sa vyberú do akéhosi mestečka hľadať podklady na ich semestrálny projektík, či čo. Maličké mestečko niekde v Kanade s okolo 2000 obyvateľmi. Jednoducho, miesto, kde každý pozná každého. Príroda je pekná, ako aj okolité prostredie. Od samého začiatku však viete, že to dopadne zle, pričom postavy a opisy sa priam záhadne predbiehajú v tom, aby ti to pripomínali, aj keď nemusia.

Celý dej sa vyvíja čudne. Mám rád detektívky a dosť som ich aj prečítal, ale to, čo sa v poviedke dialo, malo ďaleko od toho, ako sa postupuje pri riešení záhady. Našlo sa aj pár nevypovedaných logických chýb: osoby sa zjavujú na počkanie, a zrazu vám povedia niečo, na čo by sa malo prísť poctivým pátraním…

Záver je dosť zabitý. Doslova odfláknutý. Asi najslabšia vec v zborníku. Celé dielo trpí tým, že jeho dejová línia je neprirodzená, akoby vám niekto prerozprával typický americký bečkový nízkorozpočtový film. Na horor veľmi slabé.

201 217

Ján Gálik

Toto bolo zaujímavé. Poviedočka, kde sa nehrá o fazuľky, ale o akúsi ambróziu, vďaka ktorej sa dá čarovať. Čarovať však môžeš, len ak ju máš, a ona sa pri každom kúzle míňa. A keď sa minie úplne, dočaroval si navždy.

Naša hlavná postava, čerstvo vyštudovaná pedagogička, jej má až priveľa. Plná radosti a so zásobou mágie sa teší na svoju novú prácu. Veď kto by sa netešil na nastúpenie do práce ako učiteľ v škole po dokončení štúdia? A hneď v prvý deň sa v škole dejú veci. Magické veci. Naša mladá učiteľka začína svoj magický boj bez mágie proti mágii, a ten boj stojí veľa magickej zásoby.

Autor sa v popise netají tým, že pracuje v škole. A podľa príbehu aj vidno, že problematiku bežného učiteľského dňa prežíva aj na papieri.

Asi do polovice som príbeh čítal bez väčšieho záujmu. Zlepšenie som ani neočakával, ale prišlo akoby znenazdajky, a už som našej hrdinke zrazu fandil. Prežíva boj v triede ako snáď každý učiteľ na svete. Pri čítaní sa mi v hlave okamžite vynárali neriešené problémy v triedach, kde učia rodinní známi, učitelia. Autorovi kvitujem, ako celú túto problematiku šikovne schoval do magického príbehu, a aj to, ako celú túto magickú záležitosť vyriešil. Vidno, že vzťah medzi učiteľom a žiakmi je skutočne spracovaný zo skúseností.

odporúčať?

Pre všetky tieto príčiny a dôvody ti odporúčam túto knižku Fantázia 2014, ktorá vznikla ako výsledok súťaže fantastických poviedok. A ak niekde v kútiku prechovávaš skrytú túžbu stať sa niekedy spisovateľom, rovno sa zúčastni aj tejto súťaže. Možno po prečítaní zistíš, že tvoje poviedky odložené kdesi v šuflíku by takýchto „amatérov“ porazili ľavou zadnou. Neprečítaš, nevieš.

Táto súťaž má svoj príbeh a je veľmi reálne, že o autoroch, ktorí sa do nej zapísali tento rok, ešte budeme počuť. Veď ak si lepšie pozrieš predchádzajúce ročníky, medzi víťazmi a finalistami tam nájdeš aj také mená ako Juraj Červeňák, či Jozef Karika, o ktorých sa už môžeme na plné ústa vyjadrovať ako o spisovateľoch. Nájdeš tam aj iných, ktorí sa pýšia tým, že im vydali vlastnú knihu, a nielen tým, že v antológii majú vlastnú poviedočku. A možno neskončíš len pri tom, že ťa uvedú v nejakej tabuľke na konci knihy. Možno sa ocitneš niekde v jej strede ako autor poviedky, ktorá zaujala. A v budúcnosti to možno nebude len niekde v strede knihy, ale priamo na titulnej strane – ako autor vlastnej knižky. Nereálne? A čo je vlastne vo svete fantastiky reálne? Hranice fantázie si určuješ len ty sám.

A že knižka nemôže zmeniť život? Jeden mladý chalan si raz dávno za vreckové (niekde uvádza že dvoj-, inde trojmesačné; túto nezrovnalosť by bolo dobré preskúmať) kúpil knižku o programovaní, a vďaka tej knižke dnes môže byť Martinus generálnym partnerom tejto súťaže. Malá knižka môže byť inšpiráciou na začiatku veľkého príbehu.

PS:

Pozerám, že som sa žánru recenzie opäť veľmi nepriblížil. Ak si čakal nejaké brutálne literárno-kritické rozbory a štatistiky, prepáč, že som ťa sklamal. To, čo som napísal, bol len a len môj osobný názor na danú knihu a príbeh okolo nej. Možno tu bolo viac o súťaži ako o knihe, ale jedno od druhého ťažko oddeliť. A možno sa ti zdá, že dosť často spomínam seba, ale inak sa mi nedá, lebo to, čo som napísal, som reálne prežil. Každopádne, aj v ročníku 2015 sa súťaže zúčastním znova.

Fantázia 2014 - Antalógia fantastických poviedok

Fantázia 2014 – Antalógia fantastických poviedok. Ivan Aľakša, Lucia Lackovičová Vydavateľstvo: Fantázia, 2014

Fantázia 2014   (Antológia fantastických poviedok)

Ivan Aľakša, Lucia Lackovičová  ·  Vydavateľstvo: Fantázia, 2014
  • Počet strán: 306 strán
  • Väzba: brožovaná väzba
  • Rozmer: 105×175 mm
  • Hmotnosť: 240 g
  • Jazyk: slovenský jazyk
  • ISBN: 9788097151126
  • Rok vydania: 2014

 

 

Comments

comments

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

*