Stephen King – O písaní


Po prečítaní knihy O písaní od Stephena Kinga mi odstrelilo dekel až k Melmaku. A letí stále ďalej…

 

Písať knihu alebo poviedku, resp. text, ktorý by sa im mal aspoň trochu podobať, je celkom veda. Musíte dostať nápad. A keď ho už dostanete, treba ho skrze pršteky dostať na klávesnicu a do textovej podoby. O nápady poväčšine nie je núdza a aj ten počítač a zopár prstov sa nájde. Najväčší problém je však niečo medzi tým: ja sám som ten problém. Musel som si to priznať.

Pojem „nevypísaný autor“ nie je abstrakcia, ale dennodenná realita. Viem si predstaviť, akú agóniu musí spôsobiť nejaká prvotina knihy sčítanému editorovi… Vedieť písať je jednoducho remeslo.

Prečítal som veľa kníh o písaní, tvorivom písaní a celkovo asi milión rád, článkov, atď., čo sa dali nájsť na webe. Je toho naozaj veľa. Časom sa v tom človek stratí, aj chuť písať odíde a tvorivosť sa pokazí. Nastanú stavy nechutenstva voči všetkému písanému. Veru, ani čítať sa mi už nechcelo. Má to cenu? Nemá to cenu? Gramatika – nič… Štylistika – nič… Syntax – level kapitán… Aktívna slovná zásoba – taká chabá, že aj po sčítaní s pasívnou je to stále na zaplakanie… Ale to je ešte len pol biedy. Text potrebuje mať hlavu aj pätu. Taká pointa tiež nie je na zahodenie, ak ju príbeh má… A dosť to zabolí, keď vám niekto škrtne celú stranu vášho brutálne vypeckovaného textu s tým, že je to balast a nahradí ho jednou vetou, ktorá je, čuduj sa svete, X-krát lepšia a zrozumiteľnejšia, ako celá tá vyškrtnutá strana (agónia nastáva, ak sa ten proces opakuje pri každej druhej strane…). To NAOZAJ zabolí. A ďalej už ani nehovorím, lebo načo jatriť staré rany? Veď aj tak nikto učený z neba nespadol.

Každý musí niekde začať

Kniha od Stephena Kinga je trošku taká haluz. Jednoducho, začne hovoriť o svojom detstve, len taký životopis, ktorý s písaním sem-tam nemá absolútne nič spoločné. Text je však (aspoň podľa mňa) písaný veľmi pútavo a po niekoľkých desiatkach strán si zrazu uvedomíte, že celý čas vlastne čítate o životnej ceste malého chlapca, ktorý má rád komixy a Beckove hororové filmy. Na škole sa dostáva k písaniu svojich prvých „novín“, ale tie mu, úprimne, prinesú viac škody ako osohu. A niekde tu som to začal chápať. Písanie je jednoducho proces. Niekde začať a následne sa rozvíjať. Mladý Steve toho zažil nesmierne veľa, kým sa stal celosvetovo uznávaným spisovateľom. A predtým, ako sa stal slávnym, toho aj nesmierne veľa napísal.

Kniha nekončí v bode, keď sa autor stáva slávnym, ale pokračuje ďalej. Rozpráva aj o temných zákutiach svojho života a o tom, ako to vplývalo na jeho tvorbu. Spomína i niečo z teórie a praktických rád pre pisateľov a popisuje aj zaujímavý proces písania knihy – od prvotného nápadu, až po koniec.

Mne sa to veľmi páči. Vôbec to nepôsobí akademicky. Pri čítaní som nikdy nemal pocit, že sa mi autor silou-mocou snaží niečo vysvetliť, resp. ma niečo naučiť. On len jednoducho rozpráva o svojom životnom príbehu, skúsenostiach, myšlienkach a najmä pocitoch. Prirodzene. Tak by som to asi opísal najpresnejšie. Žiaden akademik, len niečo ako „škola života“ v tom dobrom slova zmysle.

 

Odporučiť?

 

Za mňa áno. Čítanie tejto knihy som si užil. Bola zaujímavá od začiatku po samotný koniec. A veľmi ma tiež povzbudila. Treba len žiť život a písať, a ono sa to buď spraví, alebo písanie časom nahradí iná záľuba.

Comments

comments

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

*